Vzlietneš s ňou až tam hore. Ďaleko. Do oblakov. Spoznávaš pocity. Celú ich škálu. Neopísateľne krásne. Pomaly stúpaš a strácaš zem pod nohami, ale vôbec ti to neprekáža. Vynesie ťa do výšin. Letíš s ňou. Toľko krásnych zážitkov, pocitov. Necháš sa unášať bez možných následkov. Nevnímaš možnosť pádu. Veď zhora sú všetky tie zlé veci také maličké.
Vznášaš sa vo výškach a pomaly si zvykáš. To krásne opojenie akosi ustupuje. Zrazu vidíš jasnejšie, menej hmlisto. Občas aj veci, ktoré by si vidieť nechcel. Ten predošlý pohľad sa ti páčil viac. Tam hore je akýsi riedky vzduch a ťažko sa ti dýcha. Nevládzeš sa nadýchnuť. Skúšaš to znova a znova. Dáš tomu predsa šancu. Veď nedokážeš zabudnúť na ten krásny vzlet. Ale už nevládzeš. Si na konci so silami. Dusíš sa. Asi je čas vrátiť sa späť. Na zem.
Pomaly klesáš. Cítiš úľavu. Vieš, že je to len dočasné. Pristátie nemusí vyjsť podľa tvojich predstáv. Dýcha sa ti ľahšie, ale cítiš obavy. Bojíš sa pristátia. Príliš ľahko sa z neho môže stať bolestivý pád. Vstaneš potom? Postavíš sa na nohy? Budeš vedieť ďalej len tak kráčať? Toľko otázok a žiadna jasná odpoveď... Zabudol si ako si chodil pred lietaním.
Si na zemi. Nie je to ľahké, ale chceš vstať. Toľko odhodlania prameniaceho zo zvyšku tvojich síl. Dvíhaš sa a kráčaš. Prvé kroky sú tie najťažšie. Už si to raz skúsil, len si na to nepamätáš. Vtedy v detstve. Učil si sa chodiť sám. Skúšaj aj teraz! Nevzdávaj sa. Aha, celkom ti to ide. Aj samému.
Už je ti takmer do spevu. Lebo dnes vieš, že láska vždy bude mať v sebe prchavosť. Prchavosť takmer zabudnutej piesne. Takej, ktorej melódiu si dookola hmkáš ale slová ti unikajú. Až dovtedy, kým jej nenájdeš nové. Tie, ktoré ťa opäť vynesú do výšok, kde bude všetko tak neopísateľne krásne. Na minulosť zabudneš, spomienky na to zlé zmiznú v nenávratne a budeš žiť iba zajtrajškom. Tým, ktorý navštíviš prostredníctvom nej.