Potom to príde. Zmena. Precestuješ polovicu krajiny, aby si našiel svetielko nádeje na lepšie zajtrajšky. Svetlo, to krásne, usmievavé, ukryté v detských očiach. Daruje ti úsmev. Ber si. Koľko sa ti ráči. Nech sa páči! Zbaľ si aj do vrecka, nech máš dosť. Nič zaň to dieťa nechce. Hoc, dal by si mu milióny. Množstvo otázok na tak jednoduché princípy, k tomu ešte viac vysvetlení, ktoré sa zrodili v tej nevinnej detskej hlávke, sú balzamom na dušu. Denne sa smeješ. Zabúdaš, že ešte nedávno si nevedel kde je sever. Čerpáš tú energiu a nechápeš ako je možné, že v takom malom telíčku sa jej toľko skrýva. Má jej dosť pre seba, pre teba aj pre ostatných. A ty zas veríš na zázraky.
Každý deň, ktorý s ním stráviš ti čistí dušu. Cez všetku tú čiernu ti do nej konečne preniká svetlo. Už sa chceš usmievať. Nemyslíš na problémy. Starosti berieš akosi prirodzenejšie. Už ťa neťažia tak, ako pred nedávnom. Sú na druhom mieste. Sú vzadu, tam za tými pichľavými očami, ktoré sa vedia šibalsky smiať, za nežným objatím a tými najúžasnejšími slovami: „Ja ťa mám tak strašne rád".
Lúčenia neznášaš. Čas sa opäť nedá ukecať tým, že si šťastný. Nechce spomaliť. Darmo mu vysvetľuješ, že konečne si zas prišiel na mená tým všetkým pekným veciam a pocitom. Je nezastaviteľný. Beží ako o preteky. S vetou „A prečo už musíš ísť?" sa pomaly lúčiš. Neznášaš lúčenia. Od detstva. Hoc nie sú navždy, len na krátko. Vždy si sa radšej preventívne schoval v izbe, nech nevidíš ako odchádza to, čo ťa robí šťastným. Si len človekom. Človekom plným pocitov.
Zatváraš dvere a v duchu ďakuješ za príležitosť. Možnosť, byť z času na čas v detskej spoločnosti. Tej nevinnej. Čistej. Nadovšetko úprimnej. Dovidenia a ďakujem!