Začalo to čakaním na školu. V škôlke som si myslela, že keď nastúpim do školy, budem už veľká herečka. Budú ma brať vážne. Figu! Nič sa nezmenilo. Poslúchať som musela rovnako, len s nástupom do školy mi do bezstarostného života pribudlo pár povinností. Domáce úlohy, povinné ranné vstávanie. Tu mi už schovávanie sa do skrine nepomáhalo ako vtedy, keď som nechcela ísť do škôlky. Potom si pamätám, ako som rátala zostávajúce mesiace do dňa, kým budem mať sladkých pätnásť. V peňaženke čerstvú občianku, ktorá mi „vraj" otvorí pár dverí do života. Ďalšie malé sklamanie. Ani týmto sa nič podstatné nezmenilo. Zas to bolo len o povinnosť viac. Na tú malú kartičku, so smiešnou fotkou, si treba dávať pozor. „Nech ju nestratíš !", vravievala mi mamina, vediac o mojej záľube v strácaní vecí. Už asi zo zvyku, som sa istý čas nevedela dočkať ďalšieho míľnika. Dospelosti. Eufória rebélie, že keď má človek osemnásť, tak mu patrí svet, mi však nevydržala dlho. Prišlo ukončenie strednej, nástup na vysokú a prvýkrát stav, kedy sa o seba treba postarať. Konečne mi to došlo. Na vekové hranice sa netreba tešiť!
Každý rok, prvého júna, keď majú deti svoj deň (aj napriek tomu, že ja som z detských nohavíc už dávno vyrástla), mi moja mamina venuje čokoládu, bonboniéru alebo inú maličkosť. Len tak, pre radosť. Veď mám sviatok. Jej dieťaťom ostanem predsa navždy. Ďakujem, mami! A preto dnes, viac ako inokedy, uvažujem nad tým, aké by bolo, byť znovu tým malým a nevinným dieťaťom. Môcť aspoň na chvíľu zas ochutnať detstvo. Čas, kedy najväčším problémom bol návrat domov s premočenými topánkami tak, aby si to mamina nevšimla. Hádzať sa o zem, ak niečo veľmi chcem a trucovať v izbe, keď to nedostanem. Mať späť svoje ideály a predstavy, ktoré nám dnešný svet a ľudia v ňom ničia, ako krehké bublinky vyfúknuté z obľúbeného bublifuku.
Chcela by som mať znovu svoje detské sny a dostatok času na ich realizáciu. Vymýšľať si neuveriteľné príbehy, kde fantázia nepozná hranice. A sama im aj uveriť. Mať na tvári úsmev, bez toho aby som naň potrebovala dôvod. Smiať bez obáv, že môj smiech je trápny. V očiach mať tú neopísateľnú detskú radosť, aj napriek tomu, že mi práve nezvýšili plat. Aspoň chvíľu sa nemusieť kontrolovať. Nezaoberať sa otázkami: „Čo povedia ostatní? Ako budem vyzerať? Čo si o mne pomyslia?" Len na moment byť dieťaťom.
Krásny Deň detí, milí dospelí!