Skupina ľudí, neustále potrebujúcich pomoc sa rozrastá. Chápem. Svet nie je ideálne miesto pre život a pomoc potrebujeme z času na čas všetci. Len práve členovia tejto skupiny ju potrebujú neustále. Prečo? Zvykli si na ňu? Sú si istí, že keď zavolajú členovi opozičnej kategórie, že potrebujú vybaviť takú a takú vec, ten im pomôže. Keď napíšu inému členovi, že im chýbajú poznámky z hodín, na ktorých sa samozrejme nemohli kvôli neodkladným nákupom oblečenia zúčastniť, ten im ich poskytne. Vedia, že „kamarát“ z druhej skupiny im neodmietne pomoc, ani keď má v teplotách prísť a vysvetliť pár vecí na skúšku. Hoci by možno stačilo nad tým posedieť o kúsok dlhšie. Berú ako samozrejmosť, že kolega z práce za nich zaskočí, lebo ich práve zabolel štvrtý vlas spodného radu na hlave. Zleniveli. Spohodlneli. A prečo? Lebo sa im to dovolili.
Niekedy jednoducho nevieme povedať nie. Môže zato akási náchylnosť veriť aj v úplne iracionálne odplácanie dobra dobrom, ktoré už v tomto svete nie je „trendy“. Škoda, že to človek zisťuje až na vlastných chybách. Vtedy keď je členovi z kategórie altruistov najťažšie, platí staré známe: „ Pomôž si človeče sám, aj Pánboh ti pomôže.“
Ľudia si vezmú len toľko koľko sa im ponúkne. Je v ponuke prst, skúsia si vziať všetkých päť. Ak sa im to dovolí, vezmú si aj dlaň. Potom je neskoro sťažovať sa, že nám zrazu chýba celá ruka. Skúste odmietať. Povedať NIE je občas oslobodzujúcim začiatkom. A začiatky bývajú novou príležitosťou k šťastnému koncu.